Diagnostikujú ti nevyliečiteľnú nemoc a ty si nedovolíš prežiť tie emócie a za každú cenu sa snažíš to udržať , že si dostatočne silný, že je všetko ok, že to zvládaš… Za každú cenu chceš byť silný, hlavne pred ostatnými a nedolíš si na chvíľu spadnúť a priznať si , že to nedávaš aby si sa mohol postaviť.
A potom ti dôjde, že tam tá nálepka ostane navždy. Že čokoľvek sa bude diať a ako to bude pokračovať tak tá diagnóza tam ostane. Nezmaže sa. Navždy máš nevyliečiteľnú chorobu a si tam s ňou sám.
To keď človeku docvakne tak ho to zomele pretože to nie je tak že si dá pár tabletiek a bude v pohode, to nevyleží, neodstráni sa to operáciou. Tá diagnóza tam proste ostáva.
A to je to najťažšie obdobie po diagnóze, kým sa s tým naučíte žiť. Že to , že máte nejakú diagnózu vás nerobí menej človekom. Doktori to na vás vychŕlia a vy ste vnútri úplne zrútený a neviete čo s tým a ako to bude pokračovať.
Pokiaľ si ale tieto ťažké emócie nedovolíte prežiť je dosť možné že, nikdy nenájdete silu vstať a začať s tým bojovať. Nebojte sa prežiť svoje emócie aj keď si budete pripadať možno pred ostatnými maličký, vo svojom bezpečnom priestore to všetko prežite, priznajte si že sa bojíte a nevite ako to dopadne. Dovoľte si priznať , že to nedávate, že je to na vás príliš. Hlavne sa netvárte , že je všetko v pohode keď vo vnútri máte pocit , že chcete rozkopať celý svet a že sa bojíte ráno vstať.
Ja som mala po diagnóze tiež ťažký rozbeh. Všetci okolo sa tvárili , že sa svet skončil a namiesto toho aby ma podporovali tak mi prorokovali invaliditu do pár rokov.
Na svojom fyzickom tele som cítila ako sa stav veľmi rýchlo zhoršuje. Ale ja som ešte nechcela koniec. Veď nevyliečiteľná diagnóza nie je koniec. Ale čo s tým keď prešlo len pár mesiacov, liečba v nedohľade a mňa už nohy neposlúchajú? Fakt je to pravda, že skončím na vozíku? Skutočne mali tí ľudia pravdu?
Sladké od srdce 